Uplynulý rok v oblasti televíznej a kinematografickej populárnej kultúry Nového sveta bol v mnohom neodlíšiteľný od rokov predošlých a celkom určite aj rokov najbližších – bol ďalším v rade tých, ktoré priniesli stovky nových filmov, homogénnych vo svojom obdive kultu násilia a brutality. Duchovné obohatenie diváka či snaha prinútiť ho zamyslieť sa – ak vôbec figurujú vo vzorci, podľa ktorého tvorcovia robia svoje filmy – sú druhoradé, prípadne kdesi úplne na okraji. Hlavným cieľom je zarobiť, v prípade televízie na odvysielaných reklamách, v prípade kín na vstupnom.

K nepočetným svetlým výnimkám minulého roka patrili televízne sci-fi seriály Star Trek – The Next Generation a Star Trek – Deep Space Nine. Oba vznikli spontánne z pôvodnej série Star Trek, pochádzajúcej zo šesťdesiatych rokov, ktorá bola vytvorená z veľmi nízkeho rozpočtu a v čase svojho vzniku vzbudila minimálny ohlas. Ako to však občas v živote chodí, hrou osudu pôvodný Star Trek sa začiatkom sedemdesiatych rokov stal natoľko populárny, že podnietil vznik celého hnutia. Nejeden dnešný špičkový výskumník sa s hrdosťou hlási k tomu, že v mladosti bol Trekkie (ako sa tu vraví stúpencom hnutia), prípadne, že pre inžiniersku profesiu sa rozhodol práve pod vplyvom seriálu. Uznanie tvorcom pôvodnej série Star Trek bolo prejavené aj tým, že prvý americký space shuttle orbiter – tá celkom prvá, nie plne funkčná verzia, používaná na zalietavanie v atmosfére a iné aerodynamické skúšky – bol pomenovaný práve podľa vesmírnej lode seriálu: Enterprise. Dokonca keď Gene Roddenberry, duchovný otec seriálu, pred pár rokmi zomrel, jeho spopolnené telesné pozostatky vyviezla NASA na palube jedného z raketoplánov na obežnú dráhu. Odhliadnuc od diskutabilnosti tohto skutku, je nepopierateľné, že Star Trek ďaleko prekročil rámec televíznej obrazovky – stal sa sociologickým javom.

Čas je nemilosrdný sudca a v prípade žánru sci-fi to platí prinajmenšom dvojnásobne. Technika pokročila natoľko, že to, čo pred tridsiatimi rokmi bolo vzdelaným odhadom, je dnes v mnohom prekonanou skutočnosťou, podobne sa vyvíja aj spoločnosť a spoločenské normy. A tak Star Trek v nás dnes vyvoláva otvorený smiech aj na miestach, kde to Gene Roddenberry určite nemal v úmysle: James T. Kirk pôsobí skôr ako galaktický Don Juan než ako seriózny objaviteľ a diplomat. Scottyho by sme odhadovali na dedinského opravára, nie na zodpovedného hlavného inžiniera vesmírnej lode a podobne je to aj s mnohými ďalšími postavami seriálu.

ST-TNG sa objavil v roku 1988 a v tempe 12 až 15 nových príbehov ročne pokračoval až do minulého roka, kedy – na vrchole popularity – ho vedúci výroby Rick Berman a scenáristka Jeri Taylor ukončili. Dej seriálu sa odohráva v 24. storočí, kedy Zem – po tom, čo v 20. storočí zažila nukleárnu vojnu, čo zodpovedá vzniku prvých dielov ešte v čase studenej vojny – je súčasťou Zjednotenej federácie planét. Ľudia ovládajú techniku, ktorá im umožňuje cestovať rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla, a vydávajú sa na prieskumné cesty po galaxii. Pritom zaujímavejšie a podstatnejšie než samotné zápletky jednotlivých príbehov a zvláštne efekty je to, že kapitán Jean-Luc Picard a ďalšie postavy seriálu skutočne uvažujú a jednajú tak, ako by sme od ľudí 24. storočia najskôr očakávali. Nemenej hlboko pôsobivá – a krásna – je aj atmosféra medzi hlavnými postavami, v ktorej profesionalita, zodpovednosť a zmysel pre povinnosť na jednej strane sú vyvážené ľudskosťou, vzájomným rešpektom, kamarátstvom a priateľstvom na strane druhej. Je to atmosféra, ktorá podporuje iniciatívu a tvorivosť ľudí, atmosféra, v ktorej pri riešení problému jeden začne vetu a druhý, v pár momentoch pochopiac myšlienku, vetu dokončí. Preto nie je divu, že mnohé veľké a dobre zavedené priemyselné firmy zavádzajú systém, ktorému hovoria “managing v štýle kapitána Picarda″.

Írsky herec Patrick Stewart, ktorý stvárnil kapitána Picarda, je pravdepodobne najznámejším Európanom v Severnej Amerike a sympatické je aj to, že svoju popularitu používa na zbieranie materiálnej podpory pre zdravotne postihnuté deti a iné charitatívne účely. Vedený podobnou motiváciou – v epizóde, v ktorej jedna z hlavných postáv ST-TNG, andriod menom Data, hrá poker s holografickými obrazmi Isaaca Newtona, Alberta Einsteina a Stephena Hawkinga – profesor Hawking s radosťou prijal ponuku a vystúpil v úlohe seba samého.

V roku 1993 Rick Berman a Jeri Taylor uviedli na obrazovky novú samostatnú sériu Star Trek – vyššie spomenutý ST-DS9 – a v tomto roku, po zakončení ST-TNG, sériu Star Trek – Voyager, ktoré obe myšlienkovo a atmosférou nadväzujú na ST– The Next Generation a sú prinajmenšom rovnako dobré.

Postavy Bermanových seriálov Star Trek nás učia, že žiaden zákon by nemal byť absolútny, že sme súčasťou vesmíru, ktorého realita ďaleko predčí aj tie najfantastickejšie predstavy a sny, že v rozličnosti spočíva sila a potenciál ľudstva, že otvorená myseľ je najlepším prostriedkom na poznanie sveta – bez ohľadu na to, ako si každý z nás jednotlivo odpovedá na otázku, ktorú Carl Sagan a jeho pani Ann Druyan formulovali v knihe Shadows of Forgotten Ancestors: “Ak vesmír bol skutočne stvorený pre nás, ak skutočne existuje benevolentný, všemohúci a všeznajúci Boh, potom veda urobila čosi kruté a neľútostné, čoho najpozitívnejšia hodnota spočíva azda v skúšaní našich starovekých vier. Avšak ak vesmír je nevedomý našich ašpirácií a nášho osudu, veda poskytuje najväčšiu možnú službu tým, že nás núti uvedomovať si naše skutočné okolnosti. V súlade s neodpúšťajúcim princípom prirodzeného výberu, svojím pokračujúcim sebazachovaním sa meníme a jedinou alternatívou tohto procesu je vyhynutie.″

Zdroj: www.vesmir.cz
Publikované v časopise Vesmír 74, 404, 1995/7